Volby 2013

Súkromie

Rodina
 
Svojim rodičom som sa narodil ako prvé dieťa (Fotka 1). Aj keď sme do roku 1960 bývali v stiesnených podmienkach v starorodičovskom dome, moje spomienky sú o láske v rodine, o starostlivosti, o krásnom veľkom vianočnom stromčeku (Fotka 2), o kresťanskej výchove, ktorá bola našej rodine vlastná. Keď som mal 5 rokov, pribudol do našej rodiny brat Pavol. Zo začiatku mi to nebolo celkom jedno, všetko sa točilo okolo malého bábätka, ale nakoniec sa medzi nami vytvoril veľmi dobrý bratský vzťah. Hrávali sme sa spolu, šantili sme a ako všetky deti sme toho navystrájali viac než dosť (Fotky 3,4). Boli sme veľká rodina. Otec mal sedem súrodencov, mama tri sestry – bolo nás neúrekom. Každý týždeň sme sa stretávali pri nedeľných obedoch a pri zriedkavejších veľkých rodinných oslavách aj spolu s rodinami.
 
Rodičia


Mal som úžasných rodičov a prežil som šťastné detstvo (Fotky 5,6). Otec pracoval ako stavbyvedúci  Pozemných stavieb. Je to zvláštne, bol to práve on, kto začal stavať prvé bloky na našom sídlisku, aj terajšie slovenské gymnázium, aj základné školy na ul. ČSA, ktoré teraz rekonštruujeme. Živo si spomínam na čas, ktorý sme s otcom trávili spolu. Otec mal záľubu v záhrade, vo včelách, bavili ho práce okolo domu (Fotky 7,8). Ja som sa mu snažil pomáhať (Fotka 9) a popri tom sme sa  veľa rozprávali. On vo mne prebúdzal zvedavosť o veci sveta, dával mi prvé lekcie zo života. Bol ozajstným domácim kutilom – naučil ma používať hoblík, francúzsky kľúč, aj záhradkárske nožnice. Vychovával ma slovom a dobrým príkladom. Facku som od neho dostal raz v živote, keď som so susedom skúšal fajčiť. Aj to preto, že som mu klamal a nechcel som sa priznať. Mal som ho veľmi rád. Nabádal ma k samostatnosti, k ceneniu ozajstných hodnôt, naučil ma vytrvalo pracovať a ísť za svojim cieľom. Možno som si to vtedy ani neuvedomoval, ale po čase, keď ho už nebolo, som zistil, čo všetko som sa od neho naučil. Otec zomrel po ťažkej chorobe v roku 1970. Mal som vtedy sedemnásť rokov (Fotka 10). V ten večer som spal u tety v Košiciach na treťom poschodí a zobudilo ma klopanie na okno. Otec odchádzal – naše puto bolo naozaj veľmi silné! Boli to pre mňa veľmi ťažké chvíle, dni, mesiace.


Rovnako prvú priečku mojich životných vzorov a autorít zastáva neohrozene moja skvelá mama (Fotka 11,12). Mamka vytvárala teplo domova, hladkala ma, keď som plakal, rozdávala úprimné pohľady. Bola obetavá, starostlivá a zabezpečovala chod domácnosti. Predávala v drogérii, neskôr v papiernictve, aj v hračkárstve. Od konca sedemdesiatych rokov bola mamka, žiaľ, ťažko chorá, mala silnú astmu. Je pravdepodobné, že ju mohla dostať v zamestnaní – vtedy sa ešte farby predávali v drogérii v práškoch. Nebolo zriedkavé, že v noci dostala astmatický záchvat, bolo treba volať lekára. Buď sám alebo aj s manželkou a deťmi sme chodili spávať ku mamke, aby neostávala sama. Na dôsledky používania silných liekov mamke zlyhalo srdce v roku 1986. Aj keď ona bola odkázaná na našu pomoc, aj keď v tom čase som už mal rodinu – manželku a dve deti – predsa pri strate mamy, pri rozlúčke s najmilším človekom som pocítil prvýkrát samotu, prvýkrát som si uvedomil, že odteraz si musím riadiť svoj život sám. Ale mamina smrť mala aj iný účinok – posilnila ma vo viere v Boha. Ako asi veľa mladých ľudí odlúčených od domova, aj ja som počas štúdií poľavil v pestovaní viery – premúdrený vysokoškolák som zvádzal v sebe diskusie s Bohom, či sú veci tak správne ako sú, či v riešení rôznych životných situácií má Pán Boh pravdu, alebo ja. Ale mamina smrť, prázdno, ktoré po nej zostalo ma presvedčilo, že názory síce môžeme mať, a aj je dobré, ak chodíme po svete s otvorenými očami a otvorenou mysľou, ale Večná Pravda je len jedna.
 
Manželstvo a deti


V Turni som spoznal aj svoju prvú manželku Helenu. Obaja sme pracovali v Cementárni. Zobrali sme sa po krátkej známosti v roku 1979. Narodili sa nám dve deti – Judita a Štefan. (Fotka 13)Dcéra vyštudovala Univerzitu Corvinus v Budapešti. Je obetavá, priateľská, spoľahlivá vo svojej odbornosti a perfektne ovláda angličtinu. Určitý čas žila a pracovala v Londýne, ale veľkomesto jej neučarilo, a tak sa vrátila domov.
Syn Štefan nasledoval moje kroky a maturoval na elektropriemyslovke s vyučovacím jazykom maďarským. Jeho veľkým snom bolo dostať sa na Právnickú fakultu v Košiciach. Po prvom ročníku pokračoval v štúdiách a úspešne ukončil Fakultu verejnej správy v Košiciach. Jeho koníčkom je história, určitý čas sa súťažne venoval aj spoločenským tancom (Fotka 14,15).


Rodičovstvo beriem ako zodpovednú a veľmi dôležitú rolu v živote človeka. Od prvej chvíle sa snažím o to, aby som bol pre moje deti vzorom, oporou, istotou, otcom a zároveň priateľom a aby som im odovzdal zodpovedné hodnoty a pohľady na život tak, ako to urobili moji rodičia. Som rád, že aj keď sú už deti dospelé a samostatné, máme spoločné koníčky, chodievame na letné dovolenky a stretávame sa v nedele pri obedňajšom stole.   
Po 24 rokoch vzájomného spolužitia sme sa s manželkou rozviedli. Deti už boli v tom čase dospelé. Ostali spolu so mnou v našom rodinnom dome. Nepýtal som sa prečo sa tak rozhodli, teší ma ich dôvera, záujem o to, aby sme spoločne riešili nielen bežné radosti ale aj starosti. Vždy som ich nabádal k tomu, aby navštevovali mamku, aby jej v živote pomáhali a mali ju radi. Som rád, že to tak je. Uvedomujem si, a čím ďalej tým viac, že manželstvo s aktívnym politikom, ktorý svoj život, svoj čas a svoju myseľ sústreďuje tak povediac len na prácu, nie je jednoduché.


V tom čase som spoznal Janku, ktorá mi bola  sympatická od prvej chvíle (Fotka 16,17 ). Keď sme sa v roku 2004 zobrali, v rodičovskom dome sme žili spolu aj s jej deťmi z prvého manželstva aj s mojimi deťmi. Svoju manželku Janku si vážim ako ženu aj ako matku našej spoločnej dcéry Edinky. Edinka sa narodila, keď som mal 51 rokov (Fotka 18). Pamätám sa, že som viedol práve zastupiteľstvo, keď mi manželka zavolala, že ju treba brať do pôrodnice. Keďže sme už v tom čase vysielali zasadnutia zastupiteľstva v priamom prenose, cez kamery Mestskej televízie celé mesto sledovalo, kedy sa moja dcérka narodí. Som šťastný, a veľmi si to vážim, že som mohol byť prítomný pri jej narodení. Bol to úplne iný pocit, keď som ich navštívil na druhý deň v izbe, už som prišiel ku známemu dieťaťu. V tom čase som  síce už mal aj nejaký šedivý vlas na hlave, predsa narodenie dieťaťa mi dalo novú silu, elán a radosť do života. A tak trošku aj novú filozofiu – malé dieťa potrebuje aktívneho rodiča a preto sa musím držať vo forme, aby som rýchlo nezostarol. Mám ju veľmi rád a znamená pre mňa všetko. Dnes už navštevuje prvý ročník základnej školy. Manželka mi stále tvrdila, že zdedila po mne veľa, že má podobný prenikavý, skúmavý pohľad, keď s niekým hovorí. Je veľmi citlivá, zvedavá a učenlivá. (Fotky 19,20,21,22) Večer, keď si ľahneme, občas mi namiesto rozprávok dá do ruky detskú encyklopédiu, aby som jej čítal. V ZUŠ začína navštevovať výtvarníctvo, aj hru na klavír. Nadanie ku kresleniu určite nemá po mne, ale verím, že v hudbe jej budem vedieť pomáhať. Sme spolu veľmi často a tešíme sa jeden na druhého. Keď je s mamkou nakáže mi, čo všetko nemám zabudnúť, koľkokrát mám nakŕmiť psíka a rybičky. (Fotky 23,24)


Aj keď s manželkou spoločne komunikujeme, chodievame spolu na rôzne podujatia, pomáhame si, spoločne sa o dcérku staráme, žijeme oddelene. Okrem toho, že nás spája to, čo je pre nás oboch v živote to najcennejšie – naše spoločné dieťa, vždy je medzi nami niečo čo nás priťahuje, a preto si rozumieme. Hľadáme spoločnú cestu, aby to vyhovovalo a bolo spravodlivé pre všetkých. V živote som sa naučil, že všetko má svoj čas, svoj zmysel, aj keď my ľudia sme veľmi netrpezliví a všetko by sme chceli vedieť, dostať a užívať okamžite.